Rozsudok OS Bratislava II, zo dňa 03.06.2021

od Jitka | Rozsudky, Majetková trestná činnosť

Keď podvodník tvrdí, že bol podvedený, preukazujú sa na súde absurdné skutočnosti. Tento rozsudok, ktorým súd oslobodil môjho klienta, odhalil známe: „Kto čím bojuje, tým aj zahynie.“

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 6T/14/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218010588
Dátum vydania rozhodnutia: 03.06.2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Juhás
ECLI:SK:OSBA2:2021:1218010588.18

      • Rozsudok OS Bratislava II, zo dňa 03.06.2021

      ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

      Okresný súd Bratislava II, v senáte zloženom z predsedu senátu z predsedu senátu JUDr. Pavla Juhása a z prísediacich Martina Horínka a Ing. Dariny Frankovej, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. pre zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 03.06.2021 v Bratislave, takto

      rozhodol:

      Obžalovaný

      1. B., narodený 1. januára 1975 v Myjave, trvalé bytom Ulica B 12/3, mesto D, slovenský štátny občan,

      sa podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku

      oslobodzuje,

      spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II zo dňa 31.05.2018 sp. zn. lPv 417/17/1102 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

      v presne nezistenom čase v mesiaci júl roku 2016 na presne nezistenom mieste uviedol poškodenému C. D., že je schopný v jeho prospech sprostredkovať kúpu nehnuteľnosti evidovanej Okresným úradom C, Katastrálnym odborom na Liste Vlastníctva č. 1234 pre Obec obec A, k.ú.: obec A a to: pozemkov parciel „C“, parcelové číslo 4321/2, výmera 120m2, druh vodná plocha, parcelné číslo 4321/5, výmera 245m2, druh vodná plocha, parcelné číslo 4321/9, výmera 3100m2, druh lesný pozemok, parcelné číslo 4321/10, výmera 48000m2, druh vodná plocha, parcelné číslo 4321/11, výmera 55000m2, druh vodná plocha, parcelné číslo 4321/12, výmera 69000m2, druh vodná plocha a parcelné číslo 4321/23, výmera 30000m2, druh ostatná plocha, a to tak že predmetné pozemky nezisteným spôsobom zaobstará do svojho vlastníctva, a následne zakúpené pozemky odplatne odpredá poškodenému C. D., pričom po takto navrhnutej ponuke zo strany obvineného, obvinený v presne nezistenom čase dňa 26.08.2016 v meste A, na Ulici A č. 1 v priestoroch kaviarne Kaviareň A poškodenému ako kupujúcemu C. D. obvinený predložil k videniu kúpnu zmluvu, na základe ktorej deklaroval nadobudnutie predmetných pozemkov do svojho vlastníctva, list vlastníctva z ktorého poškodený C. D. nadobudol presvedčenie, že vlastníkom predmetných – pozemkov je obvinený, a zároveň obvinený k podpisu ako predávajúci predložil C. D. ako kupujúcemu kúpnu zmluvu k ponúkaným pozemkov, na základe ktorej ďalej deklaroval, že obvinený ako predávajúci je výlučný vlastník predmetu zmluvy ponúkanej nehnuteľnosti o cene 4.900,-Eur, finančné prostriedky následne obvinený od kupujúceho prevzal pri podpise zmluvy, a zároveň obvinený súbežne s predmetnou písomnou kúpnou zmluvou s poškodeným C. D. uzatvoril aj ústnu dohodu, ktorej predmetom bolo doplatenie kúpnej ceny nehnuteľnosti k rukám obvineného o výške 30.000,-Eur, čo obvinený pred poškodeným zdôvodňoval skutočnosťou, že príjem z predaja chce zatajiť pred svojou manželkou, a ktoré následne od poškodeného prevzal dňa 22.09.2016 v presne nezistenom čase v Bratislave na Ulici A č. 1 v priestoroch prevádzky Kaviareň A, čoho následkom obvinený plne si vedomý skutočnosti, že právny stav ním ponúkanej nehnuteľnosti sa nezakladá na pravde, že nie je a v minulosti ani nebol vlastníkom ponúkanej nehnuteľnosti, spôsobil poškodenému C. D. celkovú škodu vo výške 34.900 – eur,

      pretože skutok nie je trestným činom.

      Podľa § 288 odsek 3 Trestného poriadku súd odkazuje poškodeného C. D. s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces.

      Odôvodnenie:

      Dňa 01. júna 2018 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II na Okresný súd Bratislava II obžalobu pod sp. zn. lPv 417/17/1102 na obvineného A. B., pre zločin podvodu podľa § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona, že predseda senátu túto preskúmal, oboznámil sa s listinným materiálom a nariadil vo veci termín hlavného pojednávania.

      Na podklade podanej obžaloby súd nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po vyhlásení obžalovaného A. B. v zmysle ustanovenia § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku o tom, že je nevinný, vykonal dokazovanie čítaním výpovede obžalovaného z prípravného konania podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku, výsluchom poškodeného C. D., E. F., čítaním výpovede G. H. postupom podľa § 263 odsek 1 odsek 2 Trestného poriadku, ďalej súd vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku a to kópia zmenky /č. 1. 9/, kúpna zmluva, /č. 1. 10 – 13/, návrh na vklad do katastra nehnuteľností /č. 1. 14/, výpisy z listu vlastníctva č. 1234 /č. 1. 15 -18/, podklady z katastra Katastrálneho úradu C list vlastníctva /č. 1. 55 – 98/, výpis z obchodného registra /č. 1. 99 – 100/, odpis registra trestov obžalovaného zo dňa 07. 12. 2020, lustrácia obžalovaného v sociálnej poisťovni zo dňa 07. 12. 2020, lustrácia obžalovaného vZVJS zo dňa 07. 12. 2020, súvaha k 31.12.2013 spoločnosti Spoločnosť B, s.r.o., účtovná závierka 31.12.2014 spoločnosti Spoločnosť B, s.r.o., účtovná závierka 31.12.2015 spoločnosti Spoločnosť B, s.r.o., účtovná závierka 31.12.2016 spoločnosti Spoločnosť B, s.r.o., osobitná tabuľka hospodárskom výsledku spoločnosti Spoločnosť B, s.r.o. po zdanení od 31.12.2012 do 31.12.2016 a SMS správy z mobilného telefóny obžalovaného obdobie 02.11.2016 – 18.12.2016, 27.12.2016, 28.12.2016 po 20.02.2017.

      Súd rozhodol za splnenia podmienok upravených v § 252 odsek 2, odsek 3 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného, ktorý písomným podaním zo dňa 12. 10. 2019 doručeným súdu prostredníctvom jeho obhajcu na pojednávaní konanom dňa 08. 12. 2020 požiadal súd o ďalšie konanie hlavných pojednávaní v jeho neprítomnosti.

      Ku skutkovým zisteniam

      Obžalovaný A. B. na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a odmietol ku skutku vypovedať.

      Vzhľadom na postoj obžalovaného bola na návrh prokurátora postupom podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania. Obžalovaný pred vyšetrovateľom ku skutku uviedol, že po viacerých vzájomných stretnutiach s poškodeným sa naňho poškodený v prevádzke A v meste B obrátil s prosbou o pomoc s jeho problémami vo firme. Poškodený svoju situáciu vo firme Spoločnosť A opísal nasledovne: Spoločnosť vlastnila nejaké pozemky a vodné plochy v Pustých Uľanoch. V tejto spoločnosti mal byť C. D., pani E. F. a I. J. spoločníkmi, pričom I. J. mala byť aj prokuristkou spoločnosti. C. D. povedal, že nevie akým spôsobom, ale I. J. vyviedla všetky pozemky a rybníky, ktoré patrili C. D., na seba a na brata alebo svojho druha. Obžalovaný sa ho pýtal, či prokuristka spoločnosti mohla konať samostatne za spoločnosť, na čo poškodený odpovedal, že nemohla, že by tam musel byť aj jeho alebo E. F. podpis. Obžalovaný mu poradil, že by sa mal obrátiť na políciu, lebo by sa mohlo jednať o podvod. Ak to nepodpísal poškodený, musela to podpísať pani E. F.. Od poškodeného si vyžiadal zakladateľskú zmluvu, z ktorej zistil, že to bolo celé inak a I. J. mohla konať samostatne. Zároveň zistil, že všetky tieto pozemky do firmy vložila práve I. J.. Skutočnosť, že I. J. bola oprávnená konať samostatne, mu potvrdila na spoločnom stretnutí aj pani E. F.. I. J. tak konala z dôvodu, že sa s C. D. nezhodli na nejakých aktivitách, ktoré sa mali diať okolo pozemkov. Z uvedeného dôvodu si všetok svoj majetok, ktorý vložila do firmy, zobrala späť. Čo sa týka kúpnej zmluvy zo dňa 26. 08. 2016 uzatvorenej medzi ním ako predávajúcim a C. D. ako kupujúcim, predmetná zmluva bola uzatvorená ešte pred tým, ako sa stretol s E. F.. Zmluva bola uzatvorená na pokyn C. D., ktorý v čase uzatvorenia tejto zmluvy pred notárom vedel, že obžalovaný nie je vlastníkom pozemkov a rybníkov, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy. Obžalovaný mal pôvodne ešte v čase, kedy si mysleli, že I. J. na seba previedla pozemky podvodným konaním, pôvodne ísť za I. J. s tým, že pokiaľ nehnuteľnosti nevráti, bude na ňu podané trestné oznámenie. Pozemky mala prepísať na obžalovaného z dôvodu, že C. D. a E. F. mali medzi sebou podlžnosti a C. D. sa obával, že E. F. by mu dlhy nevrátila a tie by sa zarátali do vrátených pozemkov, lebo do nich aj ona investovala. Z tohto dôvodu mal obžalovaný nadobudnúť pozemky od I. J., C. D. mal následne vytiahnuť dlžné peniaze od I. J. a až potom mal obžalovaný vrátiť pozemky do firmy Spoločnosť A. C. D. mu v snahe, aby si predmetné pozemky obžalovaný neponechal, dal podpísať vytvorenú kúpnu zmluvu, kde obžalovaný vystupoval ako predávajúci v čase, kedy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, na čo C. D. obžalovaný aj upozorňoval – že pre dátum uvedený na zmluve to cez kataster neprejde. Ak sa v zmluve uvádza, že od kupujúceho prevzal v hotovosti sumu 4.900,-€, tak to sa nezakladá na pravde. Zmluva mala byť len krycí manéver, C. D. sa zrejme obával, že obžalovaný si tieto pozemky ponechá. Pri podpise zmluvy a zmenky bol prítomný G. H., ktorý vie potvrdiť, že pri podpise zmluvy od C. D. neprevzal žiadnu hotovosť. Po podpise zmluvy si vyžiadal všetky zmluvy a prebehlo spomínané stretnutie s E. F. a obžalovaný sa dozvedel, že I. J. si previedla pozemky na svoju osobu riadne a právoplatne v zmysle zákona. Týmto dohoda s C. D. stratila na význame a vec neriešili, nakoľko nebolo o čom. Čo sa týka zmenky, ktorú podpísal asi o mesiac neskôr C. D., táto s predmetnou vecou nemá nič spoločné. Od C. D. si požičal peniaze ako súkromná osoba a z tohto dôvodu pristúpil k podpisu zmenky ako zmenkový dlžník v sume 30.000,-€. Peniaze si požičal na súkromné účely, a neprevzal ich v Kaviareň A ako uvádza C. D., ale v obchodnom centre B. Finančnú hotovosť potreboval na vyplatenie bytu. Ak by týchto 30.000,-€ prevzal ako doplatok kúpnej ceny za pozemky, určite by nepodpísal zmenku s tým, že mu peniaze vráti do určitej doby. Za realizáciu celej pôvodnej dohody o tom, že od I. J. na seba prepíše predmetné pozemky a následne ich vráti firme Spoločnosť A mu C. D. sľúbil 1/3 podiel vo firme Spoločnosť A,

      Poškodený C. D. na hlavnom pojednávaní vypovedal v zhode s tým, čo uviedol vo výsluchu z prípravného konania. K prejednávanému skutku vypovedal, že obžalovaného spoznal prostredníctvom svojho známeho niekedy v mesiaci júl roku 2016 v meste A. Obžalovaný mu bol predstavený ako osoba, ktorá má viacero rôznych kontaktov a známych, pričom jeho činnosťou má byť vymáhanie pohľadávok a sprostredkovanie obchodu a exekúcií s nehnuteľnosťami. Rovnako pred ním obžalovaný aj vystupoval ako osoba zaoberajúca sa uvedenou činnosťou. Na základe týchto skutočností uveril, že je schopný preňho zabezpečiť nadobudnutie nehnuteľností v Pustých Uľanoch, ktoré mu boli v minulosti odobraté z obchodného majetku. Jednalo sa o nehnuteľnosti – pozemky a rybníky nachádzajúce sa v okrese C, obec Pusté Uľany, k.ú. Pusté Uľany uvedené na liste vlastníctva č. 1234, ktoré I. J. v minulosti vložila do spoločnosti Spoločnosť A, s.r.o., v ktorej sa následne stala prokuristkou. Pozemky boli zhodnotené tak, že rybníky boli zarybnené, urobili sa stavebné úpravy, sadové úpravy, bagrovanie, výstavba prístupových ciest a komunikácií. Tieto pozemky boli po zveľadení za jemu neznámych okolností prevedené späť do osobného vlastníctva pani I. J.. Týmto spoločnosti vznikla škoda prevyšujúca 30.000,-€, ktorá spočívala v nákladoch vynaložených na zveľadenie pozemkov. Konanie I. J. považoval za podvod, nakoľko mu v danom čase nebolo zrejmé, ako mohla predmetné pozemky prepísať späť na svoju osobu, pretože nemal vedomosť o tom, že ako prokurista mala podpisové právo aj k prevodom nehnuteľností obchodnej spoločnosti. Všetky tieto okolnosti odprezentoval obžalovanému, ktorý ho mal ubezpečiť, že svojou činnosťou dokáže zabezpečiť /mal mať známych na katastri v meste C/, aby predmetné nehnuteľnosti boli vrátené poškodenému do výlučného vlastníctva ako fyzickej osobe. Celá dohoda sa medzi nimi odohrala niekedy v mesiaci júl roku 2016. Následne niekedy v mesiaci august roku 2016 za ním obžalovaný prišiel do kaviarne Kaviareň A v Bratislave a predložil mu k videniu list vlastníctva, na základe ktorého bolo evidentné, že novým vlastníkom pozemkov v Pustých Uľanoch je obžalovaný. Ďalej mu predložil k videniu kúpnu zmluvu medzi obžalovaným a I. J., čím mu deklaroval, že nadobudol predmetné pozemky kúpou. Cenu, za ktorú mal obžalovaný nadobudnúť pozemky, si už nepamätá. Obžalovaný zároveň priniesol aj kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod daných pozemkov naňho od obžalovaného ako predávajúceho a zároveň aj návrh na vklad do katastra nehnuteľností. Zmluvu o kúpe vypracoval obžalovaný, ako aj cenu stanovil obžalovaný na 4.900,-€. Tieto dokumenty poškodený podpísal, boli už potvrdené notárom. List vlastníctva a kúpnu zmluvu, ktorými obžalovaný deklaroval vlastníctvo pozemkov, mu obžalovaný len predložil k videniu. Poškodený podpísal kúpnu zmluvu s obžalovaným ako predávajúcim a kúpnu cenu vo výške 4.900,-€ mu odovzdal v deň podpisu kúpnej zmluvy. Podpisoval štyri vyhotovenia notárom overenej^ zmluvy a návrh na vklad, zmluvy si ponechal len v dvoch vyhotoveniach. Ďalej sa dohodli v deň podpisu zmluvy, že obžalovanému doplatí províziu vo výške 30 000,-€, ktorá nebola zahrnutá v zmluve, pretože obžalovaný tam nechcel mať podchytený tento príjem. Sumu 30.000,-€ vybral z účtu vedeného v Tatra banke na spoločnosť Spoločnosť B, s.r.o. a túto sumu obžalovanému odovzdal niekedy v septembri roku 2Q16, pričom o tomto má ako doklad len zmenku. Obžalovaný mal následne zabezpečiť ten prevod pozemkov, čiže podať návrh na vklad do katastra v prospech poškodeného. Myslí si, že zmenku obžalovaný podpísal z dôvodu, že chcel u poškodeného vyvolať istotu v prípade, ak by nastali komplikácie s prevodom pozemkov a potom ju môže voči nemu uplatniť. Ak by došlo k prevodu vlastníctva na poškodeného, zmenka sa mala zničiť. Následne poškodený len čakal na prepis pozemkov v katastri, čo sa neudialo. Kontaktoval obžalovaného, že kde je problém, ktorý mu mal uviesť, že to trvá tri mesiace, pri komunikácii sa stále vyhováral. Dospelo to do štádia, že sa obžalovaný stal nekontaktný, nedvíhal telefón a nedalo sa sním spojiť. Poškodený začal vo veci pátrať sám a zistil, že vlastníkom pozemkov je naďalej I. J. a nadobudol pocit, že obžalovaný mal od začiatku úmysel podviesť ho a využiť jeho dôverčivosť voči nemu.

      Na doplňujúce otázky svedok uviedol, že obžalovaný mu tvrdil, že má informácie z katastra v meste C, že za týmito prevodmi pozemkov bola pani E. F., ktorá však svoju účasť na týchto prevodoch odmietla, pričom informácie o zainteresovaní E. F. sa neskôr ani nepotvrdili. Obžalovaného oslovil, aby mu pomohol navrátiť vlastníctvo k pozemkom z toho titulu, lebo mu bol predstavený ako osoba, ktorá dokáže vymáhať pohľadávky a zaoberá sa exekúciami. Obžalovaný mu potvrdil, že dokáže zabezpečiť spätný prevod pozemkov a to tak, že najprv prevedie pozemky od pani I. J. na seba a neskôr ich prevedie na jeho osobu. Obžalovaný mu predložil notársky overenú kúpnu zmluvu ohľadne týchto pozemkov medzi obžalovaným ako kupujúcim a pani I. J. ako predávajúcou. Už na prVom stretnutí s E. F. obžalovaný tvrdil, že za prevodom stojí ona. E. F. ho vyzvala, aby to dokladoval listinnými dôkazmi, k čomu nedošlo a aj na druhom stretnutí, kde sa preberala účasť E. F. to ostalo len pri tvrdeniach obžalovaného. Pani I. J. potom, ako na seba previedla pozemky, poškodený neoslovil s ponukou, že by ich chcel od nej kúpiť. Svedok sa nevedel vyjadriť k dôvodom, prečo pani I. J. previedla na seba zhodnotené pozemky, do ktorých svedok investoval. Neskôr disponoval sprostredkovanou informáciou, že asi po roku tieto pozemky I. J. predala za cca 350.000,-€. Keď chcel podať trestné oznámenie na I. J., pani E. F. urobila analýzu s právnikom z ktorej jej vyšlo, že na takýto krok mala I. J. právo v zmysle spoločenskej zmluvy. Kúpnu zmluvu medzi I. J. ako predávajúcou a obžalovaným ako kupujúcim nezaložil do vyšetrovacieho spisu, nakoľko ju nemal k dispozícii, mal ju len k nahliadnutiu, neodfotil si ju, ani nežiadal jej kópiu, pretože to nepovažoval za potrebné a to z dôvodu, že obžalovaný mal na jeho osobu tieto pozemky a vodné plochy previesť. Pri podpise zmluvy medzi ním a obžalovaným vyplatil obžalovanému kúpnu cenu, ktorá bola vo výške 4.900,-€. Zvyšok 30.000,-€ mal obžalovanému zaplatiť, keď budú pozemky prevedené na svedka. Sumu 30.000,-€ mu vyplatil skôr na základe ubezpečenia zo strany obžalovaného, že „je to podané na katastri.“ Peniaze obžalovanému vyplatil v hotovosti, pričom ten aj podpísal zmenku. V hotovosti platil z dôvodu, že to obžalovaný žiadal, lebo že chcel tento príjem zatajiť pred manželkou. Sumu 30 000 si svedok vyplatil zo spoločnosti ako svoje dividendy /peniaze vybral z účtu spoločnosti v spoločnosti Banka A v obchodnom centre D/ a peniaze následne dal obžalovanému ako súkromná osoba. Pre svedka predmetná transakcia nebola jeho prvým prevodom nehnuteľností /pred 25 rokmi kupoval pozemok, kde si postavil aj rodinný dom, následne kupoval s jedným kolegom pozemok od švagra, kde bola postavená administratívna budova/. Svedok ďalej uviedol, že obžalovanému už aj predtým platil, a to aj za úkony, ktoré preňho nakoniec nevybavil. Asi rok pred týmto ako vyplatil 30.000,-€, obžalovaný mu mal vymáhať pohľadávku od spoločnosti Spoločnosť C, pričom k vymoženiu vôbec neprišlo. Neskôr obžalovaný svedka nahovoril, aby mu dal 10.000,-€, nakoľko sa pohybuje vo sfére stávkových podvodov. Poškodený to bral to ako investíciu, z ktorej nakoniec nič nebolo. Svedok pri vyplatení súm nežiadal, a ani si nevystavoval doklady o ich prevzatí. Pri podpise kúpnej zmluvy, vyplatení 4.900,-€, vyplatení 30.000,-€ a podpísaní zmenky neboli prítomní žiadni svedkovia. Voči obžalovanému nepodal žiadne iné trestné oznámenie, ani nepodal žalobu na civilný súd. Svedok si neoveroval, či pozemky sú už prevedené na obžalovaného, pretože mu dôveroval. Pani I. J. mu dlhuje financie v sume cca 50 000,- € predstavujúce zhodnotenie pozemkov, do ktorých investoval ako fyzická osoba. Svedok si od I. J. tieto peniaze neuplatnil v civilnom konaní. Úlohou zmenky bolo zabezpečenie prevodu pozemkov z obžalovaného na svedka, nejednalo sa o žiadnu pôžičku, predstavovala províziu obžalovaného. Návrh na vklad podával obžalovaný, lebo sa tak dohodli. Zmluvy o prevode pozemkov podpísal, inak by mu nevyplatil 4.900,-€. Nevedel sa vyjadriť ku skutočnosti, prečo predložený originál kúpnej zmluvy nie je podpísaný. Pozemky I. J. mali v čase vkladu do spoločnosti hodnotu asi 250.000,-€, pričom ich hodnotu stanovil to znalec. Vôbec sa nezamýšľal nad tým, ako dokáže obžalovaný previesť na seba pozemky, ktoré mali hodnotu 250.000,-€ od I. J. a následne ich svedkovi predať za sumu 34.900,-€. V čase vyplácania peňazí obžalovanému bol presvedčený, že bol vlastníkom pozemkov obžalovaný. Prvý obchod s obžalovaným bolo vymoženie pohľadávky, ktorú mal voči spoločnosti Spoločnosť C cca vo výške 400.000,-€. Obžalovanému poskytol splnomocnenie na právne úkony, aby ho zastupoval. Svedok si dal dokopy, že aj pri tomto obchode ho oklamal, až vtedy, keď sa nezrealizoval spätný predaj pozemkov. Ak by sa urobil prevod pozemkov na jeho osobu v zmysle podpísanej kúpnej zmluvy, tak by zmenku zlikvidoval. Obžalovanému dňa 22. 12. 2016 nepredložil zmenku za tým účelom, aby bola plnená. Nepodal ani návrh na zmenkový súd na vydanie zmenkového platobného rozkazu.

      Svedkyňa E. F. na hlavnom pojednávaní vypovedala v zhode s tým, čo uviedla vo výsluchu z prípravného konania. K prejednávanému skutku vypovedala, že niekedy v roku 2016 sa stretla s obžalovaným a poškodeným v prevádzke podniku Prevádzka B v obchodnom centre A. Obžalovaný jej na tomto stretnutí tvrdil, že práve svedkyňa mala osobne prepísať vodné plochy na I. J. a tvrdil, že jej prinesie inkriminovanú zmluvu o prevode. Svedkyňa uvedenú skutočnosť poprela, pretože žiadny dokument o prevode majetku spoločnosti na I. J. nepodpisovala. Od obžalovaného požadovala, aby jej predložil nejakú zmluvu alebo doklad, preukazujúci, že za tým prevodom stojí svedkyňa, čo sa však nikdy nestalo. Obžalovaný tvrdil, že takú zmluvu mal k dispozícii a že ju prinesie na ďalšie stretnutie. Svedkyni to celé pripadalo, ako by sa obžalovaný snažil vytiahnuť nejaké peniaze od poškodeného. Po tomto stretnutí išla svedkyňa na kataster, z ktorého si vyžiadala zmluvu o prevode pozemkov a zistila, že I. J. tieto pozemky na seba prepísala sama, na čo ju oprávňovala skutočnosť, že bola prokuristkou spoločnosti Spoločnosť A a mohla nakladať s majetkom spoločnosti. Následne svedkyňa poškodenému telefonicky oznámila túto zistenú skutočnosť – že nevie, o čom ten jeho známy z Obchodné centrum Au rozprával, a žc je to nejaký podvodník. Potom sa odohralo v roku 2016 ešte jedno stretnutie v obchodnom centre C, ktoré inicioval poškodený a bol na ňom aj obžalovaný. Na stretnutí sa nezdržala dlho, len sa obžalovaného opýtala, či trvá na tom, že podpisovala nejaké zmluvy o prevode majetku, obžalovaný naďalej tvrdil, že ich podpísala, preto sa svedkyňa postavila a povedala im, že sa spolu nemajú o čom baviť, pretože bola na katastri a následne zo stretnutia odišla. Obžalovaný zostal ticho a zarazený. Viac o skutku nevedela, nemala vedomosť ani o žiadnej kúpnej zmluve ani o tom, že by poškodený mal dávať obžalovanému nejaké peniaze.

      Na výzvu prokurátora svedkyňa uviedla, že na bližšie okolnosti k stretnutiam si viac nespomenula. Na prvé stretnutie, kde ju vyzval C. D., s ktorým boli spoločníci, jej bolo oznámené, že jazerá nie sú v majetku spoločnosti, a že svedkyňa mala previesť tieto pozemky na inú spoločnosť, čo však nebolo pravdou a čo na stretnutí aj poprela. Následne išla na kataster, kde zistila, že prevod urobila I. J. – tichá spoločníčka spoločnosti, ktorá bola na to aj oprávnená.

      Na návrh strán bola postupom podľa § 263 odsek 1 odsek 2 Trestného poriadku prečítaná zápisnica zo dňa 05.03.2018 /č.1.48 a nasledovné/ o výsluchu svedka G. H. z prípravného konania.

      Svedok G. H. vo svojej výpovedi z prípravného konania ku skutku vypovedal, že vôbec nevie, o čom by mal hovoriť. Uviedol, že obžalovaný si mal požičiavať nejaké peniaze a mal sa s niekým dohadovať na nejakej odmene, ale vzhľadom k časovému odstupu si vôbec na bližšie okolnosti nespomína. Svedok bol prítomný pri tom, ako si obžalovaný požičiaval peniaze od svedkovi neznámej osoby, ktorú pozná len z videnia z nejakých káv a nevie ako sa volá. Pokiaľ sa osoba, od ktorej si obžalovaný požičiaval peniaze, volá C. D., tak túto osobu z videnia pozná, ale nevie kto to je. Svedok bol prítomný pri jednaní ohľadne pôžičky vo výške cca 30.000,-€ medzi obžalovaným a svedkovi neznámou osobou v meste A v obchodnom centre B. Bolo to niekedy v roku 2016, ale mesiac presne nevedel uviesť. Dohadovali sa o pôžičke. Ohľadom predaja nejakých rybníkov, pozemkov, nevedel uviesť bližšie okolnosti, spomenul si, že sa hovorilo o nejakej provízii, ale nevedel ani v akej výške a na základe čoho mala byť obžalovanému vyplatená. Rozhovor vôbec nesledoval, lebo sa ho netýkala a nestaral sa do nich. Svedok si vôbec nepamätá, že by bol prítomný pri podpise kúpnej zmluvy ohľadom prevodu pozemkov v Pustých Uľanoch medzi obžalovaným a poškodeným. Vie, že bol prítomný pri nejakých podpisoch. Vie, že sa jednalo o nejaké rybníky, pozemky, ale vôbec sa nevedel vyjadriť k tomu, že by sa malo jednať o vlastníctvo v obci A. Rovnako nevedel podrobnosti ohľadne ich obchodovania a pôžičky 30.000,-€. Nepoznal výšku kúpnej ceny, ani spôsob jej úhrady. Svedok bol prítomný len pri tom, keď neznáma osoba odovzdávala obžalovanému hotovosť v neznámej výške, pričom obžalovaný svedkovi povedal, že sa malo jednať o 30.000,-€. Hotovosť na vlastné oči nevidel, videl len obálku. Hotovosť prebral od neznámej osoby, mohla to byť osoba C. D., ale to nevedel ani potvrdiť ani vyvrátiť. Nebol svedkom, že by pred ním spisovali niečo ohľadom tejto pôžičky. Vôbec mu nie je známe, že by malo dôjsť k podpisu nejakej zmenky, takému to úkonu nebol prítomný.

      Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní v zmysle ustanovenia § 269 Trestného poriadku je potrebné poukázať najmä na:

      • kópia zmenky /č.l. 9/,
      • kúpna zmluva, /č.l. 10-13/,
      • návrh na vklad do katastra nehnuteľností/čl. 14/,
      • výpisy z listu vlastníctva č.1234 /č.l. 15 -18/,
      • podklady z katastra Katastrálneho úradu C list vlastníctva /č.l. 55 – 98/,
      • výpis z obchodného registra /č.l. 99 – 100/,
      • odpis registra trestov obžalovaného zo dňa 07. 12. 2020,
      • lustrácia obžalovaného v sociálnej poisťovni zo dňa 07. 12. 2020,
      • lustrácia obžalovaného v ZVJS zo dňa 07. 12. 2020,
      • súvaha k 31.12.2013 spoločnosti Spoločnosť B, s.r.o.,
      • účtovná závierka 31.12.2014 spoločnosti Spoločnosť B s.r.o.,
      • účtovná závierka 31.12.2015 spoločnosti Spoločnosť B s.r.o.,
      • účtovná závierka 31.12.2016 spoločnosti Spoločnosť B s.r.o.,
      • osobitná tabuľka hospodárskom výsledku spoločnosti Spoločnosť B, s.r.o. po zdanení od 31.12.2012 do 31.12.2016,
      • SMS správy z mobilného telefóny obžalovaného obdobie 02.11.2016 – 18.12.2016,

      27.12.2016, 28.12.2016 po 20.02.2017.

      K hodnoteniu dôkazov a právnym zisteniam

      Na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu v zmysle ustanovenia § 2 odsek 12 Trestného poriadku súd dospel k záveru, že skutok, ktorý je kladený obžalovanému za vinu, nie je trestným činom a preto súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku.

      V tomto smere súd zdôrazňuje, že rozhodnutie o vine obžalovanej osoby musí vychádzať z vykonaných dôkazov, ktorých vyhodnotením nie je možné dospieť k inému záveru pokiaľ ide o otázku viny. Vina obžalovaného musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaný nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, nakoľko pri posúdení viny trestný proces vychádza zo zásady, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina.

      Uznanie viny nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti, nakoľko pre vyslovenie takéhoto výroku sa vyžaduje istota, o ktorej pri zhodnotení vykonaných dôkazov nie je dôvod pochybovať. V prípade, že po vykonaní a vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej pri posúdení otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovaného a je povinnosťou súdu postupovať v zmysle princípu „in dubio pro reo“ /v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného/. Predmetný princíp sa odvíja a nadväzuje na jednu z najzákladnejších zásad trestného konania – prezumpciu neviny.

      Prezumpcia neviny vyžaduje, aby štát v trestnom konaní niesol a uniesol dôkazné bremeno v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, pretože iba takýmto postupom nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania „in dubio pro reo“, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Možno teda uzavrieť, že ani vysoký stupeň pravdepodobnosti sám o sebe nemôže byť zákonným podkladom pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno požadovať na úrovní všeobecného pravidla „preukázania bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti“.

      Vyššie uvedené základné zásady trestného konania bolo potrebné v plnej miere uplatniť aj v posudzovanom prípade, nakoľko obžaloba sa síce opierala o viaceré dôkazy – najmä výpoveď poškodeného a listinné dôkazy – kópia kúpnej zmluvy zo dňa 26. 08. 2016, kópia zmenky zo dňa 22. 09. 2016, výpisy listu vlastníctva č. 1234, avšak OČTK podľa názoru súdu nepreukázali protiprávne konanie obžalovaného, ktoré by bolo možné subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu podvodu, respektíve iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.

      Súd mal po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní preukázanú skutočnosť, že obžalovaný s poškodeným dňa 26. 08. 2016 /v čase, kedy obžalovaný nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností/ uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej mal byť prevod pozemkov parciel registra „C“, parcelné číslo 4321/2, výmera 120m2, druh vodná plocha, parcelné číslo 4321/5, výmera 245 m2, druh vodná plocha, parcelné číslo 4321/9, výmera 3100 m2, druh lesný pozemok, parcelné číslo 4321/10, výmera 48000 m2, druh vodná plocha, parcelné číslo 4321/11, výmera 55000 m2, druh vodná plocha, parcelné číslo 4321/12, výmera 69000 m2, druh vodná plocha a parcelné číslo 4321/23, výmera 30000 m2, druh ostatná plocha, za ktorú poškodený v deň podpisu zmluvy uhradil obžalovanému do vlastných rúk kúpnu cenu vo výške 4.900,- €.

      Obžalovaný vo svojej výpovedi spáchanie skutku poprel, pričom uviedol, že kúpna zmluva uzatvorená s poškodeným dňa 26. 08. 2016 mala byť len krycím manévrom a poistkou pre prípad, ak by po získaní vlastníckeho práva k pozemkom odmietol previesť predmet kúpy na poškodeného v zmysle ich dohody a rozhodol by sa ich ponechať vo svojom vlastníctve. Skutočnosť, že od poškodeného prevzal kúpnu cenu vo výške 4.900,-€ sa nezakladá na pravde. Potom, ako sa obžalovaný od svedkyne dozvedel, že prokuristka spoločnosti previedla pozemky na svoju osobu oprávnene a v zmysle zákona celá dohoda s poškodeným stratila na význame a vec ďalej neriešili.

      Súd verziu obžalovaného nepovažuje za pravdepodobnú. Jeho výpoveď má viacero nezrovnalostí, nelogických konaní a popisovaný „príbeh“ ako nadobudol od poškodeného pôžičku je s veľkou pravdepodobnosťou len fiktívny. V tomto smere súd poukazuje na viaceré sporné skutočnosti a to najmä:

      • obžalovaný s poškodeným uzatvorili kúpnu zmluvu len ako určitú poistku pre prípad, že by obžalovaný odmietol po nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tieto previesť do vlastníctva poškodeného.

      Toto tvrdenie obžalovaného súd vyhodnotil ako nepravdepodobné, pretože ak sa malo z jeho strany jednať o sprostredkovanie obchodu pre poškodeného, zmluvným stranám nič nebránilo využiť napríklad inštitút zmluvy o budúcej zmluve s presnou špecifikáciou podmienok následného uzatvorenia kúpnej zmluvy a jej náležitostí alebo iný vhodný zmluvný typ pre opisovaný účel, akým by bola napríklad sprostredkovateľská zmluva. Je vysoko nepravdepodobné, že by signatári zmluvy ako bývalí účastníci viacerých právnych vzťahov nemali dostatočnú vedomosť, aké prostriedky v danom prípade zvoliť pre efektívne riešenie popisovaného zámeru, ktorým malo byť podľa obžalovaného sprostredkovanie prevodu nehnuteľností v prospech poškodeného. Uzatvorenie predmetnej kúpnej zmluvy v uvedenom znení poškodeným len ako prípadnej zábezpeky prevodu vlastníckeho práva do budúcna v čase, kedy si mal byť podľa obžalovaného poškodený vedomý skutočnosti, že obžalovaný nebol vlastníkom predmetu kúpy, súd považoval za ťažko uveriteľné.

      • obžalovaný od poškodeného neprevzal kúpnu cenu vo výške 4.900 eur.

      Obžalovaný svojim podpisom na zmluve v zmysle jej článku IV bod 4.1 potvrdil, že v deň podpisu tejto zmluvy od poškodeného prevzal finančnú hotovosť v uvedenej výške, ktorá predstavovala platbu za predmet kúpy dohodnutý v zmluve. Obžalovaný svojim podpisom rovnako potvrdil skutočnosť, že predmetná zmluva bola vyhotovená v štyroch vyhotoveniach, pričom každá zmluvná strana obdržala jedno z nich a zvyšné dve mali tvoriť prílohu návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Skutočnosť, že poškodený nepodpísal do spisu založené notárom overené vyhotovenie kúpnej zmluvy súd z pohľadu dôkaznej situácie nepovažoval za relevantnú, nakoľko sa jednalo o vyhotovenie, ktoré si mal poškodený ponechať pre svoje osobné /evidenčné alebo iné/ účely a nejednalo sa o vyhotovenie určené ako príloha k návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Keďže pravosť podpisov obžalovaného na vyhotoveniach kúpnych zmlúv predložených na podpis poškodenému boli notársky osvedčené, je dôvodne predpokladať, že poškodený pristúpil k ich podpisu a následnému odovzdaniu zmluvne dojednanej kúpnej ceny.

      Súd len pre ilustráciu uviedol sporné okolnosti, ktoré viedli k spochybneniu pravdivosti verzie obžalovaného, a ktoré by súd mohol brať do úvahy pri vydaní odsudzujúceho rozsudku, ak by dôkazná situácia bola diametrálne odlišná od súčasného stavu. Takto len možno skonštatovať, že súd považuje verziu obžalovaného za nepravdepodobnú v intenciách princípu, že obžalovaný môže vo svojej výpovedi aj klamať, pokiaľ sa tým nedopustí krivého obvinenia.

      Súd v prejednávanom konaní dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba nie je trestným činom a to z dôvodu, že použitie trestnej represie nie je na mieste a v danej veci uplatnil princíp „ultima ratio“. Vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že poškodený sa v značnej miere do predmetnej situácie dostal aj vlastným zavinením a prílišnou nedôvodnou neopatrnosťou. V tomto smere súd poukazuje na nasledovné skutočnosti:

      • obžalovaný a poškodený uzatvorili zmluvný vzťah ako fyzické osoby v rovnocennom postavení /nejednalo sa o uzatváranie zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom, rovnako nie sú súdu známe iné skutočnosti, ktoré by poškodeného neprimerane znevýhodňovali pri uzatváraní súkromnoprávnych vzťahov/,
      • poškodený mal predchádzajúce skúsenosti s uzatváraním zmlúv o prevode nehnuteľností, pri ktorých figuroval ako „kupujúci“, poznal mechanizmus a postupy spojené s uzavretím zmluvy /napr. overovanie podpisov zmluvných strán, podanie návrhu na vklad, účinky spojené s rozhodnutím o povolení vkladu a pod./, náležitosti zmluvy /identifikácia predmetu, kúpna cena a pod./, mal vedomosť o existencii katastrálneho úradu ako orgánu rozhodujúceho o povolení vkladu,
      • v čase podpisu zmluvy dňa 26. 08. 2016 bol skutočný vlastník predmetu kúpy zistiteľný ľahko dosiahnuteľnými a dostupnými prostriedkami prostredníctvom nahliadnutia do katastra nehnuteľností. V zmysle formálnej publicity katastra nehnuteľností zakotvenej v ustanovení § 68 odsek 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam má každý potenciálny účastník súkromnoprávnych vzťahov ľahko dostupnú možnosť oboznámiť sa s právnym stavom akýchkoľvek nehnuteľností. Poškodenému nebránila žiadna skutočnosť, aby si jednoduchým spôsobom overil a zistil, kto je skutočným vlastníkom nehnuteľností. Ako príklad súd uvádza bežne dostupné a všeobecne známe možnosti ako je
      • vyžiadanie si výpisu z listu vlastníctva priamo na katastrálnom úrade za správny poplatok, ktorého výška je v porovnaní s kúpnou cenou nehnuteľností symbolická
      • nahliadnutie do katastra nehnuteľností prostredníctvom početných internetových stránok ako sú katasterportal.sk,www.zbgis.skgeodesy.sk,www.katastemehnutelnosti.sk, a pod., pričom predmetná lustrácia je zadarmo.

      Poškodený však na základnú a nevyhnutnú opatrnosť pri ochrane svojich práv absolútne rezignoval a v rozpore s elementárnymi zásadami logiky si žiadnym spôsobom neoveril zásadnú, avšak ľahko overiteľnú okolnosť, akým bolo zistenie si aktuálneho vlastníka prevádzaných nehnuteľnosti a to aj s ohľadom na vyššie prezentovaný fakt, že poškodený mal už vlastné empirické skúsenosti s predajom a kúpou nehnuteľností.

      • poškodený naďalej pokračoval v komunikácii a v obchodovaní s obžalovaným aj potom, ako svedkyňa E. F. priamo pred poškodeným vyslovila vážne podozrenie, že obžalovaný si vymýšľa skutočnosti ohľadom prevodu pozemkov spoločnosti a že má toto podozrenie potvrdené na základe informácií zistených priamo z katastra nehnuteľností. Napriek týmto upozorneniam svedkyne / dlhoročná spolupracovníčka poškodeného/, poškodený nezvýšil pozornosť a opatrnosť pri vzájomných jednaniach s obžalovaným a nepristúpil ani k elementárnemu overovaniu informácií predkladaných obžalovaným, napriek ich jednoduchej prístupnosti /napríklad prostriedky Online katastra/.
      • napriek tomu, že poškodený mal s obžalovaným už predchádzajúce negatívne skúsenosti /poškodený vo svojej výpovedi uviedol, že s obžalovaným uzatváral dohody a obchody už v minulosti, pričom aj pri týchto ho obžalovaný podviedol – platil obžalovanému aj minulosti za rôzne úkony, ktoré preňho obžalovaný nevybavil/, tak poškodený pristúpil k uzatvoreniu kúpnej zmluvy s obžalovaným, bez toho, aby si overil aspoň základné rozhodné skutočnosti viažúce sa ku kúpnej zmluve / napr. totožnosť vlastníka prevádzaných nehnuteľností/.
      • poškodený, napriek tomu, že mal vedomosť o skutočnej hodnote prevádzaných nehnuteľností v minimálnej hodnote 250 000,- €, chcel tieto pozemky kúpiť za cenu cca 35 000,- € a to nie priamo od vtedajšieho vlastníka pozemkov / pozn. I. J./, ale od obžalovaného, ktorý si mal pozemky od vlastníka /I. J./ previesť do vlastníctva. Už len z bežného porovnania skutočnej hodnoty pozemkov a ceny, za ktorú ich poškodený chcel nadobudnúť, je zrejmý ich nepomer – rozdiel cca 215 000,-€, ktorý by predstavoval „zisk“ pre poškodeného z takejto transakcie. Pre súd je nepochopiteľným myšlienkový pochod poškodeného, ktorý napriek tomu, že sa dlhodobo pohybuje a pracuje v podnikateľskom prostredí /podnikanie za účelom zisku, všeobecne známy zákon dopytu a ponuky, ktorý ma vplyv na výšku ceny/, že v minulosti kupoval nehnuteľnosti, si bez akýchkoľvek zmysluplných dôvodov myslel a veril, že mu I. J., cez obžalovaného, predá alebo prevedie svoje pozemky s minimálnou stratou 215 000,- €, a že predmetné ako sám uviedol „zhodnotené“ pozemky nadobudne za desatinu ich obchodnej hodnoty a naviac ešte od osoby – pani I. J. , ktorá poznala skutočnú obchodnú hodnotu týchto pozemkov /I. J. predala tieto pozemky za 350 000,- € podľa vyjadrenia poškodeného/. Takéto očakávania poškodeného boli od začiatku chimérické, neboli podložené žiadnymi reálnymi a ani overenými podkladmi a skutočnosťami a to viac, že poškodený sa spoliehal a vychádzal iba z vyjadrení obžalovaného, s ktorým mal predchádzajúce negatívne skúsenosti, že bezdôvodne ignoroval varovania svojej spolupracovníčky, že si tieto varovania ani len neoveril.
      • poškodený od obžalovaného nevymáhal a v čase vydania tohto rozhodnutia nevymáha vrátenie kúpnej ceny, písomne ho nevyzval na jej vrátenie, nepodal na poškodeného civilnú žalobu, pričom sa jedná o nie zanedbateľnú finančnú sumu, o ktorú sa obžalovaný podľa tvrdení poškodeného obohatil na jeho úkor bezdôvodne /nebolo mu poskytnuté dohodnuté protiplnenie/; je zrejmé, že poškodený nielenže rezignoval na ochranu svojich práv pred vznikom škody /nevykonal žiadne opatrenie, aby zabránil škode – neoveril si na katastri nehnuteľnosti skutočného vlastníka pozemkov, obžalovanému mal odovzdať peniaze po jeho slovnom ubezpečení, že bol podaný návrh na vklad a nie po zapísaní poškodeného na LV/, ale že rezignoval na ochranu svojich práv aj po vzniku škody /poškodeného nežaloval na civilnom súde, písomne ho nevyzýval na vrátenie peňazí, neuplatnil si zmenku/ a neurobil nič, aby sa mu peniaze vrátil, okrem podania trestného oznámenia.
      • ústne dohodnutý „doplatok kúpnej ceny“ vo výške 30.000,-€ mal byť podľa tvrdenia poškodeného zabezpečený len vystavením zmenky /poznámka poškodený vyplatenie tejto sumy nežiadal podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu/. K vyplateniu tohto doplatku mal poškodený pristúpiť ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva, pričom v zmysle ústnej dohody malo k doplateniu zvyšku odplaty dôjsť po nadobudnutí vlastníckeho práva poškodeným. Poškodený údajne pristúpil k zaplateniu tejto sumy len na základe ústneho ubezpečenia, že obžalovaný podal návrh na vklad na príslušný okresný úrad. V uvedenom prípade poškodený opäť v rozpore so zásadami prevencie a opatrnosti pri uzatváraní súkromnoprávnych vzťahov ani len nevyžadoval k nahliadnutiu potvrdenie z podateľne katastrálneho odboru príslušného Okresného úradu o podaní predmetného návrhu na vklad.
      • zo samotného charakteru zmenky vyplýva, že táto osamote neudáva hospodársky dôvod jej vystavenia, pričom v prejednávanom konaní zostal dôvod jej vystavenia sporný /podľa tvrdení obžalovaného išlo len o zabezpečovací prostriedok k pôžičke, ktorú mal obžalovanému poskytnúť poškodený/. OCTK v prípravnom konaní k tejto časti obžaloby zabezpečili výsluch svedka G. H., ktorý vo svojom výsluchu uvádzal rozporné skutočnosti, z ktorých nebolo možné vyhodnotiť a ustáliť okolnosti, ktoré predchádzali podpisu zmenky, ani účel jej vystavenia. Nakoľko obžaloba na preukázanie skutočnosti, že medzi zmluvnými stranami došlo k dohode o doplatení kúpnej ceny a k odovzdaniu týchto peňazí neprodukovala žiadne iné relevantné dôkazy ako samotné tvrdenie poškodenej osoby, súd skutočnosti uvádzané v tejto časti obžaloby vyhodnotil v zmysle zásady „in dubio pro reo“ a v prospech obžalovaného si ich neosvojil, pretože vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní sa nepreukázali. V danom prípade je potrebné uviesť, že v prípadoch, kedy dochádza v rámci súkromnoprávnych vzťahov k poskytovaniu plnenia niektorej zo strán v hotovosti, je bežnou praxou a logickým postupom platiteľa vyžadovať vystavenie písomného potvrdenia o zaplatení finančnej hotovosti predávajúcemu, k čomu poškodený opäť svojou neopatrnosťou nepristúpil. V zmysle uvedeného je zrejmé, že dôkaznú núdzu týkajúcu sa tvrdení poškodeného o uzatvorení dohody o ďalšej časti kúpnej ceny spoluzavinil sám poškodený nedodržaním elementárnej opatrnosti pri konaniach s obžalovaným.

      Trestného činu podvodu sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu.

      Podstatou trestného činu podvodu je obohatenie sa páchateľa tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, v skratke podvodné konanie. Omyl predstavuje rozpor medzi predstavou a skutočnosťou. O omyl pôjde aj vtedy, keď podvádzaná osoba nemá o dôležitej okolnosti žiadnu predstavu, alebo sa oprávnene domnieva, že sa nemá čoho obávať. Omyl sa môže týkať aj skutočnosti, ktorá má len nastať, páchateľ však musí o omyle podvádzaného vedieť už v čase, keď dochádza k jeho obohateniu. Uvedenie do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom ako príklad slúžia situácie – vylákanie tovaru od predajcov na základe sfalšovaných listín, predloženie nekrytých šekov na vyplatenie v peňažnej inštitúcii s vedomím, že na účte nie je dostatok finančných prostriedkov. Pri využití omylu páchateľ k vyvolaniu omylu neprispel, ale pri zistení omylu tento využije a koná tak, aby sa na škodu cudzieho majetku obohatil. Vykonanie majetkovej dispozície osobou konajúcou v omyle je nevyhnutnou súčasťou skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Vo všeobecnosti platí, že každá majetková dispozícia je v živote spojená s určitou mierou nevyhnutného „nebezpečenstva“ – rizika. Taktiež platí, že určitá miera bežného „nebezpečenstva“ pri vykonávaní majetkovej dispozície je spoločnosťou akceptovaná a predvídateľná.

      Na tomto mieste je vhodné poukázať na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje všeobecnú preventívnu povinnosť každého počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Týmto ustanovením vyjadruje spoločnosť záujem na eliminácii bežného rizika. Okrem toho spoločnosť poskytuje účastníkom majetkových dispozícii aj ďalšie preventívne prostriedky pred potenciálnym „nebezpečenstvom“ ako sú otvorené zdroje informácií umiestnených na verejne dostupných sieťach internetu. V prejednávanom prípade sa jedná o sprístupnenú aktualizovanú databázu vlastníkov nehnuteľností zverejnenú na viacerých katastrálnych portáloch, kde ma každý možnosť overiť a lustrovať, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, a teda pomerne jednoduchým a prístupným krokom si overiť, či osoba vystupujúca ako predávajúci nehnuteľnosť je skutočným vlastníkom a teda aj osobou uvedenou na príslušnom liste vlastníctva katastra nehnuteľností, alebo len svoje vlastníctvo predstiera.

      S akcentom na vyššie uvedené skutočnosti môže spoločnosť, respektíve štát, ktorý prostredníctvom príslušných orgánov a súdov vyvodzuje trestnú zodpovednosť voči páchateľom trestnej činnosti, od fyzických a aj právnických osôb vyžadovať pri vykonávaní majetkových dispozícií určitú mieru opatrnosti z ich strany, ktorá zodpovedá bežnej miere nebezpečenstva, ktoré možno v konkrétnom prípade predvídať.

      Ak však poškodený vykonal majetkovú dispozíciu, pričom si nezachoval potrebnú opatrnosť pri uzatvorení záväzkového vzťahu, a to napriek tomu, že poškodený mohol bežnými prostriedkami zistiť a eliminovať omyl, tak v takom prípade musí poškodený niesť zodpovednosť za spôsobený následok primáme sám a mal by sa domáhať ochrany svojich práv využitím prostriedkov súkromného práva.

      Jedná sa o aspekt potrebnej opatrnosti poškodeného pri uzatváraní záväzkových vzťahov. Za situácie, keď poškodený sám svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohol vyvarovať, pristúpil k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k poskytnutiu peňažných prostriedkov obžalovanému bez toho, aby si právny stav predmetu kúpy overil z ľahko a voľne dostupných databáz, je potom na mieste, aby sa s dôsledkami tejto neistoty vysporiadal taktiež sám, a to použitím prostriedkov súkromného práva.

      „Z hľadiska princípov, na ktorých je založený demokratický a právny štát je neprijateľné, aby trestným postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka pri ochrane vlastných práv a majetkových záujmov. Trestným postihom nie je možné nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví, ktoré sú určené na ochranu majetkových práv a záujmov.“ (z Uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 11 Tdo 1121/2012, zo dňa 14.3.2013).

      Na tomto mieste je vhodné opätovne poukázať na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, upravujúce všeobecnú preventívnu povinnosť predchádzania ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto ustanovenie, resp. táto právna úprava sa vzťahuje tak na občianskoprávne vzťahy, ako aj na obchodno-právne vzťahy. Toto ustanovenie obsahuje princíp generálnej prevencie, ktorý sa týka každého subjektu súkromného práva, a teda každý je povinný vždy zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať.

      S poukazom na ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka sa taktiež skúma /hodnotí/ aj miera zavinenia poškodeného, a to buď v konkrétnom prípade /so zreteľom na konkrétneho konajúceho v danej situácii/ alebo v objektívnom zmysle /so zreteľom na akéhokoľvek konajúceho – priemerne starostlivého človeka v danej situácii/.

      Aplikujúc vyššie uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka na prejednávaný prípad možno zhodnotiť, že poškodený, ktorý podľa svojich vyjadrení vyplatil obžalovanému kúpnu cenu za pozemky vo výške 34 900,- €, úplne rezignoval na potrebnú opatrnosť pri ochrane svojich práv, ktorú bolo možné od neho očakávať a vyžadovať pri takej transakcii ako je kúpa nehnuteľnosti. Opakujúc už viackrát spomenuté, poškodený mal konkrétne a ľahko dostupné možnosti /možnosť získať informácie z katastra nehnuteľností – výpis z LV/ odhaliť omyl /rozumej obžalovaným predstierané vlastníctvo pozemkov/, čím by predišiel vykonaniu majetkovej dispozície – poskytnutiu peňažných prostriedkov obžalovanému, nakoľko by zistil, že obžalovaný by nemohol byť skutočným predávajúcim, pretože nebol vlastníkom pozemkov, ktoré chcel poškodený kúpiť. Poškodený teda mohol získať autentický zdroj informácii – výpis z listu vlastníctva nehnuteľností, ako rozhodujúcej listiny pre rozhodovanie sa ohľadne kúpy nehnuteľnosti, pričom získanie takejto listiny nebolo ničím takým, čo by presahovalo možnosti poškodeného a to z hľadiska jeho veku, vzdelania, finančných možností alebo životných skúsenosti.

      V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na rizikovosť celej transakcie, ktorá priam bije do očí. Poškodený chcel získať do vlastníctva pozemky za cenu viditeľne podhodnotenú, prestavujúcu desatinu reálnej hodnoty. Poškodený mal vedomosť o skutočnej hodnote dotknutých pozemkov, preto jeho konanie možno vyhodnotiť ako snahu o dosiahnutie vysokého výnosu neistým spôsobom, ktorý si slobodne zvolil. Poškodený postupoval zjavne neopatrne, bez potrebnej starostlivosti o ochranu vlastných práv, porušil prevenčnú povinnosť predchádzania škodám, čím sa sám, vlastným konaním, respektíve „nekonaním“ vystavil možnému nebezpečenstvu vzniku škody z neuskutočneného prevodu nehnuteľností.

      Vzhľadom na všetky vyššie opísané skutočnosti súd dospel k záveru, že v prejednávanom prípade nedošlo k naplneniu všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu, a to objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona /naplnenie znaku – uvádzanie do omylu, alebo využitie omylu“/. Je nevyhnutné si uvedomiť, že akékoľvek uvedenie poškodenej osoby do omylu nemôže automaticky zakladať naplnenie objektívnej stránky tohto trestného činu, ale toto konanie musí byť požadovanej „kvality“. Bolo by v rozpore so zásadou subsidiarity trestnej represie hovoriť o kvalite uvedenia do omylu odôvodňujúcej postih prostriedkami trestného práva v prípadoch, kedy si účastník súkromnoprávnych vzťahov svoju nevýhodnú pozíciu zavinil sám svojou prehnanou dôverčivosťou, pasivitou alebo nesplnením si svojich zákonných povinností.

      Súd považuje za potrebné poznamenať, že nie každé porušenie práva musí nutne znamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu. V opačnom prípade by to znamenalo, že každé porušenie práva musí byť riešené v trestnom konaní, čo by viedlo k absurdnej situácii a potlačení iných právnych odvetví. Ak by zákonodarca chcel, aby každé porušenie práva /v danom prípade vlastníckeho práva/ bolo riešené prostriedkami trestného práva/prostredníctvom prečinu podľa § 221 Tr. zákona/, celkom určite by neupravil systém ochrany vlastníckeho práva v Občianskom zákonníku a nezriaďoval by civilné súdnictvo.

      Pre doplnenie dáva súd do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunť t. j. „práva patria len bdelým“ /pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým/, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod., /viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011/.

      Možno teda záverom zhrnúť, že trestné právo má byť uplatňované len ako najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú účinné /princíp subsidiarity trestnej represie, to jest princíp ultima ratio/. Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, buď celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom konaní, alebo že nie je spokojný s postupom /rozumej najmä s dĺžkou trvania súdneho procesu/ civilných súdov pri rozhodovaní o spornej otázke.

      K výroku o náhrade škody

      Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, súd uvádza, že vzhľadom na oslobodzujúci výrok súdu obligatórne odkázal poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces v súlade s ustanovením § 288 odsek 3 Trestného poriadku.

      Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, riadiac sa prezentovanými úvahami pri hodnotení dôkazov, súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

      Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Okresného súdu Bratislava II pomerom hlasov 3:0.

      Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Krajský súd v Bratislave prostredníctvom Okresného súdu Bratislava II.

      Rozsudok môže odvolaním napadnúť

      1. prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
      2. obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

      Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom uvedeným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.

      JUDr. Pavol Juhás
      predseda senátu

      UZNESENIE

      sp.zn. 1To/22/2022

      Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šamka a sudcov Mgr. Marcely Kosovej a JUDr. Jána Goliana, PhD., v trestnej veci obžalovaného B, stíhaného pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 6T/14/2018 zo dňa 03.06.2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.10.2022 v Bratislave takto

      rozhodol :

      Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a .

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
v Bratislave dňa 05.10.2022

JUDr. Peter Šamko
predseda senátu