V uvedenom náleze ústavný súd vyslovil, že právo na urýchlené rozhodnutie o väzbe nie je splnené už tým, že súd v zákonnej lehote rozhodne.
Rozhodujúce je, aby sa obvinený mohol s rozhodnutím bez zbytočného odkladu reálne oboznámiť. Lehota na preskúmanie zákonnosti väzby sa preto končí až doručením rozhodnutia obvinenému alebo jeho obhajcovi, nie jeho vyhlásením či prijatím na neverejnom zasadnutí.
Formálne dodržanie procesných lehôt samo osebe nepostačuje na zachovanie ústavného práva na osobnú slobodu.
N Á L E Z Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 286/2020
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov
Petra Straku (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti xxy, xxx, yyy, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Jitka
Hasíková, s. r. o., Jakubovo námestie 13, Bratislava, IČO 45439711 proti postupu Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo/17/2020 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo/17/2020 b o l o
p o r u š e n é základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 500 eur, ktoré j e mu Krajský súd
v Trenčíne p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 379,08 eur
na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 286/2020-14 zo 4. augusta 2020 prijal na ďalšie konanie
ústavnú sťažnosť sťažovateľa, doručenú ústavnému súdu 7. apríla 2020, v časti týkajúcej
sa namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tpo/17/2020.
2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo 16. januára 2020
vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d)
a ods. 2 písm. c) Trestného zákona. V čase vznesenia obvinenia mal osemnásť rokov a jeden
mesiac. Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 2Tp/9/2020 z 19. januára 2020 bol sťažovateľ
na základe návrhu prokurátora zo 17. januára 2020 vzatý do tzv. preventívnej väzby.
3. Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť. Pre účely rozhodnutia o sťažnosti
sťažovateľa bol spis krajskému súdu predložený 6. februára 2020. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol
krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením č. k. 3Tpo/17/2020 z 12. februára 2020. Uznesenie
krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 4. marca 2020.
II.
Argumentácia sťažovateľa
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv postupom
krajského súdu uviedol, že bolo povinnosťou krajského súdu rozhodnúť v lehote 5 pracovných dní,
pričom krajský súd rozhodol v lehote, ktorá bola niekoľkonásobne dlhšia, keďže uznesenie
krajského súdu bolo obhajkyni sťažovateľa doručené 7. marca 2020.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených práv, priznal finančné
zadosťučinenie 500 eur a náhradu trov konania.
III.
Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa
6. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedla, že spisový materiál bol
doručený krajskému súdu 6. februára 2020. Vzhľadom na rozsiahlosť nielen spisového materiálu
pozostávajúceho z vyšetrovacieho spisu, ale aj na rozsiahlosť podaných sťažností a množstva
obsiahnutých námietok bolo potrebné sa s predloženou trestnou vecou riadne a dostatočne
oboznámiť. Až potom bolo možné v súlade so zákonom a v zákonnej lehote o sťažnostiach oboch
obvinených rozhodnúť. Krajský súd v Trenčíne o sťažnostiach rozhodol na neverejnom zasadnutí
12. februára 2020, a to v zákonnej lehote podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku.
7. Ďalej predsedníčka krajského súdu poukázala aj na to, že Trestný poriadok v ustanovení § 172
ods. 3 určuje zákonnú lehotu 10-tich pracovných dní na odôvodnenie takéhoto rozhodnutia.
Ďalej poukázala na to, že podľa pečiatky trestnej kancelárie krajského súdu písomné vyhotovenie
uznesenia bolo 26. februára 2020 doručené trestnej kancelárii krajského súdu a ako vyhotovené
bolo z krajského súdu vyexpedované 28. februára 2020. Uznesenie bolo do ústavu na výkon väzby
doručené 3. marca 2020 a sťažovateľovi bolo doručené 4. marca 2020. Podľa názoru predsedníčky
krajského súdu k namietanému porušeniu sťažovateľom uvedených práv nedošlo.
8. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu nevyjadrila.
IV.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
9. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa sú jeho námietky o dlhotrvajúcom konaní
pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, ktoré má zakladať porušenie
jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru
postupom krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu sťažovateľa do väzby.
10. Pre účely konania pred ústavným súdom sú dôležité nasledovné časové súvislosti: krajskému
súdu bol spis na rozhodnutie predložený 6. februára 2020 a uznesenie krajského súdu bolo
sťažovateľovi doručené 4. marca 2020. Krajský súd teda vo veci konal 27 dní.
11. Ústavný súd pri posudzovaní porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,
ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy o vzatí do väzby resp. o sťažnosti proti uzneseniu
o vzatí do väzby nerozhodli urýchlene, vychádza nielen z judikatúry ústavného súdu,
ale aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Zároveň ústavný súd
konštatuje, že pri posudzovaní lehôt, v ktorých všeobecné súdy rozhodli, je použiteľná judikatúra
ESĽP týkajúca sa porušenia čl. 5 ods. 3, rovnako tak aj judikatúra týkajúca sa porušenia čl. 5
ods. 4 dohovoru.
12. Ústavný súd považuje za vhodné poukázať na niekoľko rozhodnutí ESĽP, ktoré dopadajú
na posudzovanú vec. ESĽP pripomenul, že rešpektovanie práv každej osoby, pokiaľ ide o čl. 5
ods. 4 dohovoru, aby bolo možné v krátkom čase dosiahnuť rozhodnutie súdu o zákonnosti
jeho zadržania, musí sa posudzovať s ohľadom na okolnosti každého prípadu
(m. m. rozsudky Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 9862/82 § 55 a R.M.D. v. Švajčiarsko,
sťažnosť č. 19800/92 § 42). V zásade však platí, že keďže ide o slobodu jednotlivca, štát musí
zabezpečiť, aby konanie prebehlo čo najrýchlejšie.
13. Podľa judikatúry ESĽP týkajúcej sa rozsahu pôsobnosti čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru je potrebné
okrem súladu s hmotnoprávnymi aj procesnými pravidlami vnútroštátnych právnych predpisov
skúmať aj súlad s cieľom čl. 5 dohovoru. Posledná podmienka znamená nielen to, že príslušné súdy
musia rozhodnúť urýchlene, ale aj to, že ich rozhodnutia musia nasledovať v primeraných
intervaloch (Herczegfalvy v. Rakúsko, sťažnosť č. 10533/83).
14. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje zatknutým alebo zadržaným osobám právo na začatie
konania, ktorým je možné preskúmať zákonnosť ich pozbavenia osobnej slobody. Tiež stanovuje
ich právo po začatí tohto konania na rýchle súdne rozhodnutie o zákonnosti zaistenia osoby.
Rovnako stanovuje ich právo na okamžité súdne rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti zaistenia
a následné prepustenie, ak sa preukáže nesúlad so zákonom (Baranowski v. Poľsko, sťažnosť
č. 28358/95, Musiał v. Poľsko, sťažnosť č. 24557/94, Van der Leer v. Holandsko, sťažnosť
č. 11509/85).
15. Čo sa týka lehôt, ktoré boli zo strany ESĽP posúdené v súvislosti s rozhodovaním vo väzobných
veciach ako neprimerané, ústavný súd poukazuje na vec Jabloński v. Poľsko (sťažnosť
č. 33492/96), v ktorej bolo neprimeraných 43 dní; vec Nikolov v. Bulharsko (sťažnosť č. 38884/97)
s konštatovaním neprimeraných 42 dní a prípad G. B. v. Švajčiarsku (sťažnosť č. 27426/95)
s neprimeranými 32 dňami.
16. „Lehota“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru sa začína podaním odvolania (alebo žiadosti
o prepustenie) na súd a končí sa dňom oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi alebo jeho právnemu
zástupcovi, v prípade ak nedošlo k jeho verejnému vyhláseniu ( m. m. rozsudok Koendjbiharie
v. Holandsko, sťažnosť č. 11487/85, § 28).
17. Predsedníčka krajského súdu odôvodnila dĺžku konania na krajskom súde obťažnosťou veci,
rozsiahlym spisovým materiálom a sofistikovanou trestnou činnosťou sťažovateľa
a spoluobvineného. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že tvrdenia o obsiahlom spisovom
materiáli bez uvedenia počtu strán nemohol ústavný súd akceptovať. Súčasne je potrebné
v kontraste uviesť, že okresný súd na základe rovnakého spisového materiálu dokázal v lehote 19
(1) rozhodnúť o vzatí sťažovateľa a jeho spoluobvineného do väzby, (2) vyhotoviť písomné
uznesenie o vzatí do väzby vo vzťahu ku obidvom obvineným, (3) doručiť písomné vyhotovenie
uznesenia sťažovateľovi, jeho obhajcovi tiež spoluobvinenému a jeho obhajcovi, (4) obhajcovia
obvinených písomne odôvodnili sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby a (5) spis okresný súd
predložil na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a spoluobvineného krajskému súdu. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd námietku zložitosti veci, resp. obsiahlosti spisového materiálu
neakceptoval.
18. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ mal v čase vzatia do väzby iba 18 rokov a dva
mesiace, teda ide o osobu, ktorá je blízko veku mladistvých. To je nie zanedbateľná okolnosť
ústavnoprávnej relevancie, na ktorú je potrebné prihliadať pri posudzovaní dĺžky a urýchlenosti
rozhodovania o sťažnosti o väzbe. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na usmernenie Výboru
ministrov Rady Európy o súdnictve zohľadňujúcom potreby detí zo 17. novembra 2010,
z ktorého okrem iného vyplýva aj požiadavka na predchádzanie neprimeranému odkladu v trestných
veciach detí a mladistvých. Vo veci Bouamar proti Belgicku ESĽP skonštatoval, že neodôvodnené
časové odklady vo veciach súdneho prieskumu zadržania maloletých nie sú zlučiteľné s čl. 5
ods. 4 dohovoru.
19. Pokiaľ krajský súd argumentuje tým, že vo veci rozhodol v zákonných lehotách,
a to 5 pracovných dní na rozhodnutie, resp. 10 pracovných dní na vyhotovenie písomného
rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či vo veci sťažovateľa došlo k porušeniu
jeho uvedených práv, nemožno striktne hodnotiť iba z hľadiska dodržania procesných lehôt
zakotvených v Trestnom poriadku. Je potrebné vnímať aj princípy, ktoré vo svojej rozhodovacej
činnosti akcentuje ESĽP v súvislosti s „urýchlenosťou“ rozhodnutia vo väzobných veciach.
Preto nie je možné iba mechanickým posúdením dodržania procesných lehôt dospieť k záveru
o tom, že sťažovateľom uvedené práva porušené neboli. V tomto kontexte však musí dokonca
ústavný súd marginálne konštatovať, že krajský súd v skutočnosti lehotu 10 pracovných dní
na vyhotovenie písomného uznesenia ani nedodržal. Za vyhotovenie písomného uznesenia
totiž nie je možné považovať pokyn daný kancelárii spojený s konceptom uznesenia v posledný deň
10-dňovej lehoty.
20. Zároveň je potrebné uviesť, že § 180 Trestného poriadku odkazuje iba na primerané použitie
ustanovení o rozsudku, a teda aj na primerané použitie ustanovenia § 172 ods. 3 Trestného
poriadku. Rozsudky sa na rozdiel od uznesení vždy vyhlasujú verejne. Z uvedeného vyplýva,
že obvinený resp. ostatné strany konania, ktorých sa rozsudok týka, majú možnosť sa dozvedieť
jeho výrok a aj stručné odôvodnenie priamo na hlavnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí.
Vo väzobných veciach však ide o situáciu, keď sa obvinený, ktorý podá sťažnosť proti uzneseniu
o vzatí do väzby, dozvie o tom, ako bolo v jeho veci rozhodnuté a z akých dôvodov,
až po tom, ako mu je doručené písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa rozhodlo
o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby. Za primerané použitie ustanovení o rozsudku
je tak možno považovať iba taký postup súdu, ktorý okrem dodržania procesnej lehoty
bude rešpektovať aj právo obvinených podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a základné práva podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy.
21. Ústavný súd vzhľadom na uvedené zdôrazňuje, že „lehota“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru
sa v prípade, ak súd rozhoduje na neverejnom zasadnutí, končí až doručením uznesenia,
ktorým sa o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodlo. Preto pre dodržanie práva
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a aj práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nie je rozhodujúce,
kedy o sťažnosti krajský súd rozhodol, ale to, kedy sa o jeho rozhodnutí mal sťažovateľ možnosť
aj reálne dozvedieť. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci krajský súd o sťažnosti
sťažovateľa rozhodoval 27 dní, pričom z uvedeného obdobia až 21 dní trvalo písomné
vyhotovovanie uznesenia a jeho doručovanie sťažovateľovi.
22. K otázke doručovania písomného vyhotovenia rozhodnutia o väzbe a jeho vplyvu na dodržanie
záväzku štátu rozhodnúť o zákonnosti väzby „urýchlene“ sa opakovane vyjadril ESĽP vo svojej
judikatúre, a to aj vo veciach týkajúcich sa Slovenskej republiky. Vo veci Karlin v Slovenská
republika (sťažnosť č. 41238/05) ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru
z dôvodu, že vnútroštátne súdy nerozhodli urýchlene o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie
z väzby vrátane konania o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie
z väzby zamietnutá. Konkrétne ESĽP vytkol vnútroštátnym orgánom, že napadnuté konanie trvalo
celkovo 44 dní, z čoho obdobie pričítateľné súdom predstavovalo najmenej 41 dní. V tomto ohľade
poukázal na to, že okresnému súdu trvalo 18 dní, kým rozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby,
a ďalších 6 dní, kým bolo rozhodnutie doručené sťažovateľovi. Rovnako poukázal
aj na to, že krajskému súdu trvalo 17 dní, kým rozhodol o sťažnosti, a ďalších 5 dní, kým doručil
rozhodnutie sťažovateľovi. Vo veci Michalák v. Slovenská republika (sťažnosť č. 30157/03) ESĽP
poukázal na neprimerane dlhé obdobie, počas ktorého boli prijaté uznesenia doručované
sťažovateľovi, a to 18 a 20 dní.
23. Vo veci Vejmola v. Česká republika (sťažnosť č. 57246/00) ESĽP zdôraznil, že čl. 5
ods. 4 dohovoru tiež zakotvuje právo na doručenie súdneho rozhodnutia, ktoré sa týka zákonnosti
zadržania v krátkom čase. Z uvedeného rozhodnutia rovnako vyplýva, že štát, ktorý rozhoduje
o väzbe v dvojinštančnom konaní, musí v zásade poskytnúť zadržaným osobám rovnaké záruky,
tak pri odvolaní, ako aj v prvostupňovom konaní, pričom požiadavka dodržania „krátkej lehoty“
nepochybne predstavuje jednu z nich.
24. Rovnako tak ústavný súd poukazuje aj na svoju rozhodovaciu činnosť, konkrétne
na rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 177/2016. Tam skonštatoval porušenie práva
sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby postupom Krajského súdu v Prešove,
pričom išlo o vec, v ktorej od predloženia veci na rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí
do väzby do doručenia uznesenia sťažnostného súdu sťažovateľovi uplynula doba 27 dní. Postup
okresného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval na prvom stupni v trvaní 23 dní, vyhodnotil ústavný
súd ako súladný s právom na urýchlené rozhodnutie o väzbe. Za relevantné považoval ústavný súd
skutočnosť, že doba konania na okresnom súde trvala kratšie ako na krajskom súde, pričom išlo
o vec, kde boli obvinené štyri osoby a spis mal 4000 strán.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby boli porušené základné práva sťažovateľa
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.
26. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru ústavný súd uvádza, že z judikatúry ESĽP
vyplýva, že ochrana poskytovaná čl. 5 ods. 4 dohovoru sa nevzťahuje na prvotné obmedzenie
osobnej slobody, ale až na následnú kontrolu zákonnosti väzby. Dohovor ochranu týkajúcu sa práva
na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti uznesenia o vzatí do väzby poskytuje v čl. 5
ods. 3. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel. Ústavný súd
zároveň konštatuje, že nezistil porušenie ani práva podľa čl. 5 od. 1 dohovoru, preto ústavnej
sťažnosti rovnako v tejto časti nevyhovel.
27. Ústavný súd podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“) priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie 500 eur.
Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd hlavne
na to, že ide o osobu blízku veku mladistvého, a dĺžku neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ocitol.
Tá trvala od podania sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby do doručenia písomného
rozhodnutia, pričom ústavný súd konštatuje neadekvátne dlhý čas, ktorý uplynul od rozhodnutia
krajského súdu na neverejnom zasadnutí do doby doručenia uznesenia krajského súdu
sťažovateľovi.
V.
Trovy konania
28. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania vo výške 379,08 eur. Ústavný súd
podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov priznal sťažovateľovi podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde náhradu trov
konania v požadovanej výške 379,08 eur, ktorá zodpovedá trovám právneho zastúpenia
za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (príprava a prevzatie veci a písomné
vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 147,33 eur a 2x režijný paušál po 10,62 eur, zvýšenú o DPH
vo výške 20 %.
29. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového
poriadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2021
Robert Šorl
predseda senátu